Brusel 29. mája 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Eugene Hoshiko)
Po obvinení, že využíva príliš veľa súkromných letov, chce Michel kúpiť uhlíkové kredity, aby mohol lietať ešte viac. Pretože Európanom záleží viac na znečisťovaní životného prostredia ako na zbytočnom míňaní ich daní, však? Píše Tamás Orbán pre The European Conservative
Po predchádzajúcom odhalení, že predseda Európskej rady Charles Michel minul minulý rok na cestovanie 1,7 milióna eur, zvolil zaujímavý spôsob, ako upokojiť kritikov: kúpou uhlíkových kreditov kompenzoval znečistenie CO2 z jeho charterových letov, čím ešte viac vynaložil peniaze európskych daňových poplatníkov.
Vrcholní diplomati EÚ sú drahé bytosti, to nie je žiaden šok. Keď však Michelova kancelária začiatkom tohto roka požiadala o zvýšenie rozpočtu “súvisiaceho s funkciou predsedu Európskej rady” z 2 miliónov eur na 2,5 milióna eur v roku 2024, “najmä z dôvodu cestovných výdavkov vzhľadom na pokračujúcu intenzívnu medzinárodnú činnosť v nadväznosti na rusko-ukrajinský konflikt“, určite to stálo za druhý pohľad.
Ako začiatkom marca odhalil portál Politico, v roku 2022 Michel len na cesty vynaložil viac ako 1,7 milióna eur. Aby sme boli spravodliví, nešlo o neuveriteľne náročnú prácu, ak vezmeme do úvahy, že diplomat sa súkromnými lietadlami z Bruselu dostal do destinácií tak blízko ako Paríž (ktorý má mimochodom vysokorýchlostné železničné spojenie), nehovoriac o viacerých globálnych klimatických konferenciách. Možno tento nápad prevzal od ostatných záchrancov planéty, pretože súkromné lety na diskusiu o emisiách CO2 sú v súčasnosti zrejme celkom v kurze.
Navyše podľa odhadov prezidentskej kancelárie sa Michelove cestovné náklady v roku 2024 pravdepodobne zvýšia o 34 % – opäť vraj kvôli Ukrajine – a ustália sa na sume 1,9 milióna eur.
Po zverejnení týchto čísel nasledovala, prirodzene, značná odozva, ako aj nepríjemné mlčanie zo strany Michela. O dva mesiace však zrejme našiel dokonalé riešenie, ako všetko napraviť: nákup uhlíkových kreditov z rozpočtu EÚ. Skvelé, však?
Podľa nedávno zverejnenej výzvy na predkladanie ponúk vo verejnej databáze EÚ (ktorú si všimol Politico) Rada hľadá spoločnosti “na nákup (uhlíkových) kreditov na kompenzáciu CO2 vyprodukovaného počas letových ciest predsedu Európskej rady”.
Pre tých, ktorí nepoznajú takzvaný “trh s uhlíkom”, ide v podstate o spôsob, ako sa spoločnosti a iné subjekty môžu vykúpiť z obmedzujúcich emisných limitov nákupom “uhlíkových kreditov”, ktoré iní vytvoria odstránením CO2 z atmosféry (napríklad vysadením tisícky stromov), a tak vytvoriť “uhlíkový offset”. V istom zmysle vám uhlíkové kredity dávajú povolenie naďalej znečisťovať životné prostredie, koľko len chcete, pokiaľ za to zaplatíte.
Samozrejme, odborníci sa nezhodujú na tom, že tieto schémy skutočne pomáhajú životnému prostrediu, pričom väčšina kritikov tvrdí, že trh s uhlíkom “je plný nekvalitných uhlíkových projektov, ktoré neprinášajú sľubované klimatické výhody”. Na druhej strane však poskytujú skvelú príležitosť na ľahký zárobok prostredníctvom obchodovania s falošnými kreditmi, ako aj na to, aby politici obišli svoje vlastné obmedzenia.
V centre tohto mnohovrstvového pokrytectva, na ktorom je postavený Michelov rozpočet na cesty, však nie je ani tak pochybný environmentalizmus, ako skôr skutočnosť, že všetko ide z vrecka európskych daňových poplatníkov. Ak by to Rada nevedela, priemerný Európan sa oveľa menej zaujíma o znečistenie CO2 a oveľa viac o platenie daní na lietanie nevolených diplomatov EÚ po svete.
Takže povedať ľuďom, že je v poriadku, že Michel bude na budúci rok cestovať za takmer 2 milióny eur, pretože minie ešte viac ich peňazí na (fiktívne) zelené projekty, možno zatiaľ nie je najbystrejší nápad EÚ, ale v tejto chvíli to nie je ani prekvapujúce.