Konečne si niekto v Európe trúfol vysloviť pravdu o ruskom Kryme, katastrofálnych stratách AFU a konečnom konflikte s Ruskom

Záhreb 1. februára 2023 (HSP/Komsomoľskaja pravda/Foto:TASR/AP-Roland Zak )

Chorvátsky prezident povedal pravdu a zrejme vyjadril názor mnohých európskych politikov, rozoberajú Milanovićove vyjadrenia ruské noviny Komsomoľskaja pravda

Chorvátsky prezident Zoran Milanović sa stal rizikovým faktorom starostlivo vytváranej “jednoty” Západu proti Rusku. Vo svojich nedávnych vyhláseniach o Ukrajine povedal toľko nepríjemných vecí lídrom NATO/EÚ, že si to nedajú za klobúk. A pozerať sa, ako budú narýchlo lepiť popraskanú fasádu “spoločných hodnôt” a “spoločného základu”, bude zaujímavé.

Milanović totiž povedal veľa vecí, ktoré sú pre NATO ako šidlo z vreca. O nemeckých a amerických tankoch, ktoré na Ukrajine čaká rovnaký osud ako viac ako tisíc sovietskych obrnených vozidiel, ktoré tam už boli zničené. O Kryme, ktorý nikdy nebude ukrajinský. O stratách AFU, ktoré, ak vychádzame zo slov Ursuly von der Leyen spred dvoch mesiacov, dosahujú už 150 tisíc. A tiež toto: “Rusi majú výhodu v munícii, delostrelectve, je ich neobmedzené množstvo a aké je riešenie – že na Ukrajine nezostane ani jeden muž?”

Chorvátsky prezident podľa ústavy tejto krajiny vykonáva najmä ceremoniálne funkcie, ale je aj vrchným veliteľom armády a je najvyšším predstaviteľom krajiny navonok. Jeho slová teda nie sú iba teplou parou, ako sa to niektorí snažia prezentovať. Chorvátsky premiér Plenković, horlivý stúpenec Kyjeva, pred rokom obvinil Milanovića z “proruských sympatií”, za čo ho ten na oplátku označil za “ukrajinského agenta”. Pred rokom však chorvátsky prezident varoval, ako by sa mohol skončiť konflikt medzi Západom a Ruskom kvôli Ukrajine. Dnes už sumarizuje dôležité výsledky: “Včerajší pacifisti a mieroví aktivisti na Západe chcú teraz obetovať krv iných ľudí, ale bez akéhokoľvek rizika pre seba. To, čo robíme ako kolektívny Západ, je hlboko nemorálne, pretože to nemá riešenie. Riešením nie je zmena moci v Rusku. A nemecké tanky v Charkove ešte viac zjednotia Rusov a priblížia ich k Číne.”

Pozoruhodné je, že dlho odhaľované rozpory v súvislosti s Ukrajinou v chorvátskych orgánoch jasne ukazujú, že pretrvávajúca “jednota a odhodlanie” celého Západu bojovať proti Moskve v západných médiách je do veľkej miery nafúknutým propagandistickým klamstvom. Nedávno o tom písal denník Washington Post, ktorý odhalil tajomstvo “jednoty”: “Vedenie aliancie sa už viac ako rok snaží zabrániť rozpadu proukrajinskej koalície.” Stačí si spomenúť na vášne okolo nemeckých tankov: dávame, nedávame, ak dávame, tak všetci naraz… Tomu sa nehovorí solidarita, ale vzájomná zodpovednosť – ak treba “mastiť”, tak nech každý dá naraz, aby potom nikto nemohol povedať, že tento je na vine…

“Pravdivé” západné médiá síce občas prinášajú niektoré detaily o zmätku medzi spojencami v otázke, čo by mali na Ukrajine robiť a v koho záujme by to malo byť, ale vo všeobecnosti hrajú podľa prísnych pravidiel mobilizácie jednomyseľnosti. Ak niečo, tak je to dôkaz vznikajúceho rozporu tvárou v tvár očividne bezútešným vyhliadkam. Samozrejme, nie všetci na Západe sa pozerajú Zelenskému do očí, niektorí, ako chorvátsky prezident, sú schopní pozrieť sa do očí pravde: “Čo je cieľom tohto boja – poraziť jadrovú veľmoc, ktorá bojuje na svojich hraniciach? Môžete takýto štát poraziť konvenčnými prostriedkami? A ak potom zo zúfalstva vypustia 6 000 jadrových hlavíc – všetci budete nariekať.”

Nádej na zlepšenie však neposkytuje len mihotavý zdravý rozum niektorých západných lídrov. Nemenej nápomocné je extravagantné nedomýšľanie ďalších osobností európskeho formátu, medzi ktorými nemá konkurenciu brilantný šéf diplomacie EÚ Josep Borrell. Práve on odhalil tajomstvo prosperity Európy v posledných desaťročiach: lacný plyn z Ruska, lacný tovar z Číny a vojenský dáždnik Spojených štátov. A jeho etuda o “kvitnúcej záhrade” a “džungli”, ktorá ju obklopuje, poskytuje komplexné poznanie toho, s kým máme do činenia.

Nedávne vyhlásenia Zorana Milanovića pravdepodobne prinútia aj ďalších európskych politikov zamyslieť sa nad budúcnosťou. V historickej pamäti Európy sa ťažko hľadajú príklady toho, že by niekto prejavil “osudové odhodlanie” bojovať až do konca. Storočie života podľa pravidla “vazal môjho vazala nie je mojím vazalom” však naučilo Európanov vyjednávať a byť racionálnymi. Dúfajme, že skutočne… Hoci by sme mali byť pripravení aj na iné výsledky – uzatvárajú ruské noviny.